Za horami, za dolami, za siedmimi vrchmi a siedmimi krajinami, bolo to proste veľmi ďaleko, bol jeden hlboký les. V ňom žili boli zvieratká, ktoré sa tam mali veľmi radi. Spolu sa hrali a navzájom si pomáhali. Každé z nich bolo užitočné. Jedno zvieratko však bolo stále smutné. Bola to, verte či neverte, žirafa žofia. Aj ona žila v lese s ostatnými zvieratkami, ktoré ju mali veľmi radi, pretože v susednom lese také veľké zvieratko nemali. Žofia však bola čím ďalej tým smutnejšia, pretože si myslela, že nie je na nič súca.
Stalo sa, že neďaleko toho lesa, v jednej malej dedinke, žili dvaja súrodenci, Janíčko a Marienka. "Poď Marienka, so mnou do lesa, nazbierame si jahôdky, maliny, huby a iné lesné plody, aby sme boli zdraví.". Povedal Janíčko jedno ráno svojej sestričke. "Nedbám" odvetila Marienka a už sa aj vychystala na prechádzku. "Dávajte si pozor!" zakričali za nimi tatík aj mamička, no súrodenci už boli pod lesom. Ako tak chodili po lese chodili, tu našli hubku, tu čučoriedku, malinku a černicu, ani si nevšimli, že zrazu zablúdili. "Janíčko, zablúdili sme, čo budeme teraz robiť?" Spýtala sa Marienka. "Neboj sa nič, sestrička, vyleziem na nejaký vysoký strom a poobzerám sa dookola, či nezbadám svetielko z našej chalúpky." A tak sa aj stalo. Janíčko vyliezol na vysoký strom , pozerá dookola, pozerá, ale nič nevidí. Už chcel zísť dole, keď sa tu zrazu rozfúkal silný presilný vietor. " Janíčko, braček môj, poď dole z toho stromu, pretože fúka silný vietor a môže ťa zvaliť". Kričala naň Marienka. "Nemôžem ísť dole sestrička, lebo fúka silný vietor a bojím sa, že spadnem."
Zúfalá Marienka si sadla pod strom a nariekala tak veľmi, že jej plač sa niesol doďaleka po celom lese, dokonca tak ďaleko, že ho v susednom lese začul zajačik ušiačik. Hneď zobral svoje rýchle nohy na plecia a utekal za marienkiným plačom, čo mu sily stačili. Hneď ako dobehol ku Marienke spýtal sa jej:" Čo tu robíš dievčatko? Prečo plačeš? Prečo tak srdcervúco nariekaš?" " Akoby som nemala nariekať? Len sa pozri hore na ten obrovský strom, tam je môj braček Janíčko a bojím sa, že spadne." povedala zajačikovi Marienka a dala sa ešte do väčšieho plaču. " Už len neplač, Marienka, nejako ti pomôžem" odpovedal zajačik ušiačik a nakázal Marienke aby ostala tam, kde je a nikam nechodila, že on už nejakú pomoc dovedie. Marienka, či chcela, či nie, musela čakať, bála sa len toho, že ten silný vietor čochvíľa Janíčka z toho stromu sfúkne.
Zajačik bežal ako opreteky. Keď dobehol do svojho lesa, nešiel k sebe domov, ale prv za žirafou Žofiou. "Žofia, Žofia!" budil zajačik kamarátku. "Musíš mi pomôcť" Žirafa Žofia sa rýchlo zobudila a ani nečakala, kým jej ušiačik porozpráva, čo sa stalo, ale hneď za ním behala. Spolu utekali veľmi rýchlo, pretože zajačik má rýchle nôžky a žirafa zas robí veľké kroky. Onedlho dobehli k Marienke. " To som rada, že ťa vidím, zajačik, už som ani nedúfala, že prídeš." Povedala zúfalá Marienka. Keď dievčatko uvidelo aj žirafu Žofiu, počudovalo sa, no bolo rado. Potom Marienka porozprávala Žofii ako sa vybrali s bračekom do lesa, ako zbierali lesné plody, ako zablúdili a ako nakoniec nemohol zísť Janíčko zo stromu dole, lebo sa rozfúkal silný vietor. " Ja už viem ako ti pomôžem". povedala žirafa žofia. Natiahnem svoj dlhočizný krk, Janíčko sa ma chytí a skĺzne sa po mne ako po šmýkľavke na ihrisku". Deti sa potešili a už len pozerali na žirafu Žofiu ako naťahuje svoj krk k stromu, kde sa Janíčko sotva držal. Žirafa mala pravdu. Janíčko preliezol na žirafin krk a šmýkol sa ako na šmýkľavke až na zem. Potom utekal k svojej sestričke a silno ju objal.
"Marienka, sestrička moja, aj tak nevieme, kadiaľ máme ísť domov." povedal smutný Janíčko. "Nebojte sa, deti. Opäť natiahnem svoj dlhý krk a poobzerám sa dookola, či náhodou neuvidím svetielko z vašej chalúpky." odvetila im Žofia a už naťahovala svoj krk. Bol dlhší ako tie najvyššie stromy, preto žirafa Žofia o chvíľu zbadala svetielko z ich chalúpky. "A je to naozaj svetielko z našej chalúpky, milá Žofia? Pozri sa poriadne, pretože minule sme boli v lese a zablúdili sme a skoro nás zjedla baba Jaga z perníkovej chalúpky." " Naozaj je to vaša chalúpka. Veď vidím vášho tatíka aj mamku ako sa o vás boja." povedala Žofia.
Potom zajačik ušiačik zavolal ešte svätojánske mušky, tie detičkám zasvietili na cestu, zvieratká ich odprevadili na kraj lesa a odtiaľ to bol už len kúsok, cez potôčik a záhradku, hneď do ich dvora. Janíčko a Marienka sa pred odchodom ešte rozlúčili so zajačikom ušiačikom aj žirafou Žofiou, veľmi pekne sa im poďakovali za to, že ich zachránili a utekali rýchlo domov k svojej mamičke a ockovi. Tí boli radi, že sú doma živí a zdraví a nechceli veriť vlastným ušiam, keď im deti rozprávali o tom, že ich zachránila žirafa Žofia, zajačik a svätojánske mušky.
Žofia od tých čias bola už len veselá a veľmi sa tešila z toho, že aj ona dokázala byť užitočná, hoc si myslela, že do lesa také zvieratko ako je ona, vôbec nepatrí. Potom zazvonil zvonec a tejto popletenej rozprávke je koniec.
Veľmi pekné
(Anonym, 15. 11. 2016 15:42)